man skeleton

nepohodlná pravda

alebo čo vám o sebe potravinársky priemysel nepovie

Súčasný spôsob výroby potravín orientovaný na čo najvyšší zisk a čo najnižšiu cenu je problém. Je to problém ekologický, lebo si ním ničíme planétu. Je to tiež problém zdravotný, lebo ním produkujeme potraviny s veľkými zdravotnými rizikami a zároveň je to problém politický, lebo je okolo neho vytvorený systém neprehľadných dotácii s korupčným potenciálom. Potravinársky priemysel nás nerád púšťa do svojej kuchyne, lebo tam nájdeme nejedného kostlivca v skrini a nemusí ísť zrovna o mäsovýrobu. Na tak malom priestore nie je možné zhrnúť všetky problémy výroby potravín, ale berte nasledujúce riadky ako úvod do problematiky, pričom zdôrazňujeme, že na tieto problémy už dnes existujú riešenia.

1. Pakáreň

alebo keď 1 rožok obsahuje 30 ingrediencií

Možno aj vy ešte podliehate ilúzii, že štandardná pekáreň pečie tak, že zamiesi múku s vodou a droždím, z čoho vznikne do rána chrumkavý chlebík. Ale to sa približuje realite asi rovnako ako keď sa ráno po vyslovení zaklínadla “Stolček prestri sa” objavia chutné raňajky sami od seba. V štandardnej pekárni (česť výnimkám) sa pečie z chlebových zmesí. To je v praxi vrece prášku, ktoré obsahuje múku asi z polovice, ostatné sú aditíva. Váš chlebík je teda asi len z polovice alebo dvoch tretín tvorený múkou. Klasický rožok obsahuje desiatky rôznych ingrediencií, hoci sa dá urobiť z piatich. Často je to zmrazený výrobok zamiesený niekde na druhom konci Európy možno pred rokom, či dvoma. Nečudo, že pri dennej konzumácii takýchto výrobkov sa čoraz častejšie objavujú rôzne potravinové intolerancie. A hneď je na stole otázka: prečo to tie pekárne robia? Jednoducho preto, že takáto výroba je lacnejšia a vďaka všetkým tým prídavným látkam je možné to robiť vo veľkom. Každý, kto niekedy skúšal upiecť chlieb vie, že cesto a kvások sú živé organizmy, ktoré sa správajú pri rôznych podmienkach rôzne a tak je oveľa náročnejšie upiecť poctivý chlieb. Nie je to úloha pre Mac Gyvera, ale vyžaduje to ľudí a čas, čo býva drahšie a tým pádom sa to odráža na potenciálnom zisku.

Čo s tým?

Kupujte u overeného pekára, ideálne kváskový chlebík, ktorý sa týmto zrýchleným procesom vytvoriť nedá. Alebo si ho upečte sami, aby ste zistili, že chlieb nie je možné urobiť za 2 hodiny.

2. Vajíčkový horor

alebo raňajky zo slepačieho koncentráku

Je ľahké uveriť tomu, že vajcia pre vaše rodinné raňajky, pochádzajú od sliepočiek, ktoré celý deň pobehujú po lúke a zobáčikmi vyťahujú zo zeme dážďovky, keď je to nakreslené na obale. Takéto vajcia samozrejme existujú, ale tvoria asi 5% celkovej produkcie na Slovensku. Až 75% vajec pochádza z tzv. klietkového chovu, v ktorom sú nosnice celý život zavreté v klietke veľkosti krabice od topánok. Tam sa nemôžu hýbať, sú kŕmené nekvalitným krmivom a ich jediným údelom je znášať vajcia. Nikdy neuvidia slnko a nenadýchnu sa čerstvého vzduchu. Keďže v takýchto podmienkach ostanú len ťažko zdravé, sú dokrmované liekmi a antibiotikami. Nemajú takmer žiadne perie, pretože si ho navzájom z jednej klietky do druhej vytrhávajú. 

Hlavným dôvodom existencie týchto slepačích koncentrákov je túžba mať vajcia lacné a áno, toto je ten najlacnejší spôsob produkcie vajec a preto aj najrozšírenejší. Asi 20% vajec pochádza z chovu podstielkového, kde sliepky nežijú v klietkach, ale spoločne vo veľkej hale na tzv. podstielke, čo vyzerá ako na koncerte Rolling Stones v najlepších časoch, teda hlava na hlave.

Čo s tým?

Riešenie je jednoduché. Každé vajce je označené kódom, z ktorého sa dozviete, v akom chove vzniklo. Prestaňte kupovať klietkové a podstielkové vajcia a sústreďte sa na tie z voľného výbehu. Keď ich nebudeme kupovať, takéto chovy zaniknú.

3. Finančná žatva

alebo drancovanie pôdy menom intenzívne poľnohospodárstvo

Každý rok vítame jar novými lánmi žtlokvitnúcej repky olejnej, v lete nás teší pohľad na zrejúce obilie. V skutočnosti sa pozeráme na perfektne vyladený stroj na peniaze. Ponechajme teraz stranou štrukturálne problémy poľnohospodárov a pozrime sa na efekty tzv. intenzívneho poľnohospodárstva. Monokultúry, čiže polia, kde rastie len jeden druh rastliny, nie sú zrovna najideálnejším ekosystémom. Okrem menšieho počtu rastlín tam žije aj menšie množstvo hmyzu, vtákov, či iných živočíchov. Ich rozširovaním tak zužujeme priestor ostatným živým tvorom. Priemyselne pestované plodiny majú obyčajne menšie koreňové systémy a tak zadržiavajú menej vody a prispievajú k vysušovaniu pôdy a povodniam. To však stále nie je ich najväčší problém, lebo niečo predsa len ľudstvo jesť musí. Intenzívne poľnohospodárstvo hojne využíva chemický koktejl od úvodného hnojenia pôdy až po mnohé postreky proti hmyzu, škodcom, či iným rastlinám. Myslieť si, že sa tieto látky nedostávajú do nášho jedla si môže úradník na ministerstve, ale málokto mu to uverí. A to všetko sa deje s jedným cieľom: maximalizovať výnosy z pôdy a teda zisk.

Čo s tým?

Bio potraviny, teda pestované systémom “udržateľného poľnohospodárstva“ boli vymyslené práve na elimináciu tejto chemickej oslavy. Zároveň existujú rôzne alternatívne spôsoby poľnohospodárstva, prípadne malí farmári, ktorí túžia vo svojich produktoch a zvieratách vidieť prírodu a nie peniaze.

Tento web používa súbory cookie. Informácie o tom, ako používate tento web, sa zdieľajú s Googlom. Používaním tohto webu vyjadrujete svoj súhlas s používaním súborov cookie. Viac informácií